Biblická vízia farnosti

"S radosťou pôjdeme do domu Pánovho." (Ž 122)
"Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním." (Mt 2,28)
"Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo." (Mt 19,14)
"Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi." (Mt 18,12)

Na zasmiatie :-)

Jurko je v triede veľmi neposedný. Po preložení do inej triedy sa chváli kamarátovi Jankovi, ako ho tam pekne prijali: "Sám učiteľ, keď ma tam zbadal povedal: "Už len ty si nám tu chýbal."
Všetkým farníkom vyprosujeme požehnaný Advent!

Nedeľné sväté omše

Pruské 7.20, 10.15, 17.45
Dulov 8.00
Horovce 9.15

Kaplnka sv. Joachima a Anny na Chrasti

V dobách dávno minulých platilo, že na hranici obcí, miest či chotárov sa stavali kríže, kaplnky alebo božie muky. Tieto symboly a znaky kresťanskej viery mali pre národ a ich vieru nepredstaviteľný význam. Keď odchádzali do sveta občania za prácou, na vojnu, na okraji rodnej dediny sa zastavili, vrúcne si kľakli, zložili si čiapku z hlavy a vrúcne sa modlili k Pánu Bohu, Panne Márii, k patrónom, ktorým bola zasvätená kaplnka alebo miesto, na ktorom bol umiestnený tento posvätný stánok. Prosili si o požehnanie na cestu i šťastný návrat. Rozlúčili sa pohľadom na rodnú obec, utreli zaslzené oči a vydali sa na cesty. Odchádzali s Božím požehnaním do sveta. Podobne to bolo aj pri návratoch z blízkej či  ďalekej cudziny. Pohľad do rodnej obce z tohto miesta napĺňalo zvláštnym pocitom šťastia, túžby a lásky zo šťastlivého návratu, že sú opäť doma, môžu sa stretnúť so svojimi najbližšími i známymi.

Človek dnešných dní tiež prežíva takúto radosť, keď sa vracia z ciest po dlhom odlúčení od rodnej obce. Vtedy odbočí v križovatke domov, aby sa vrátil do rodnej obce. „Chvála Bohu, už som doma.“

Kaplnka nad Tuchyňou, na rozhraní tuchynského a pruštianskeho chotára zvaná na Chrasti, plnila dlhé desaťročia takúto úlohu. Pozná mnoho životných príhod, prosieb a ďakovaní našich rodákov. A nielen rodákov. Táto kaplnka stojí na mieste, kadiaľ prechádzali do Pruského povozy z Mikušoviec resp. Červeného Kameňa a aj z Moravy. Na Lapaši sa pripájala na cestu vedúcu cez obec Tuchyňa, ktorá následne spájala Považie s Moravou.

Po tejto cestičke okolo kaplnky denne prechádzali desiatky ľudí. Tí skôr narodení majú túto cestu v pamäti ako cestu do školy, do kostola, k lekárovi, za nákupom, lebo doprava nebola tak rozvinutá ako je tomu dnes.

Cesta okolo kaplnky bola vedená zárezom, takže kaplnka stála ako majestát na vyvýšenine, ohraničená štyrmi lipami. Nebolo pamätať, že by tam nebolo vidieť žmurkať svetielko hoci malej sviečky, ktorú tam okoloidúci pripálili. Socializáciou dediny sa postupne darilo vziať tomuto miestu príslušnú úctu. Ľudia viac využívali výdobytky techniky v doprave, pridala sa pohodlnosť a ľahostajnosť, až kaplnka po určitých rokoch zanedbaná zarástla krovím.

Sceľovaním lánov sa cesta neudržiavala, urobil sa chodník, kade chcel, aj krížom cez úrodu, a tak kaplnka pre mladšiu generáciu vypadla úplne z pozornosti. Tomuto napomohla aj rekultivácia a zriadenie družstevných ovocných sadov v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia zo strany JRD Pruské. Sad bol ohradený oceľovými stĺpikmi a pletivom a bol vyhlásený zákaz prechodu cez Chrasť do Pruského. Dielo skazy bolo dokonané.

Vďaka mladým, ktorí počas totalitného systému za pomoci tajnej cirkvi vyvíjali aktivitu pri formovaní mladých chlapcov a dievčat na „stretkách“, si dali záväzok, že pomôžu pri zachovaní tejto kaplnky. Dokázali očistiť samotnú stavbu kaplnky od zvyškov dreva, polámaných konárov starých líp a zhotovili plechovú strechu, aby zabránili rozpadu kaplnky ako takej. To stačilo na to, aby sa po páde režimu, v auguste 1991, začali práce na obnove časom zničenej kaplnky a jej okolia. S radosťou a odhodlaním sa týchto prác zúčastnili najmä starší muži z Tuchyne, ktorí mali tento stánok v mimoriadnej úcte. Mnohí sú už na pravde Božej, k nim patria hlavne Vincent Fusek, Anton Krajčík, Ondrej Majerech. Z mladších, žijúcich to boli Vincent Gajdoš, Ján Černoško, Jozef Toman, Ján Gajdoš, Vladimir Mikoláš, Ján Mikoláš, Rudolf Šedo, Anna Bartošková. Z mladej generácie Martin Gajdoš, Henrich Horečný, Michal Mikoláš ml., Pavol Červenák ml., Rudolf Šedo ml. a Jaroslav Šedo. Odborné murárske práce sa ponúkli urobiť bratia Vladimír a Milan Trenčanovci, František Hlaváč z Pruského. Všetky práce sme organizovali zo strany občanov Tuchyne.

Len pre zaujímavosť, do zárezu po starej ceste, kde boli zasypané aj zvyšky starých líp, sa doviezlo asi tridsať ťažkých nákladných áut plne naložených štrkovým materiálom z Tovarského potoka a ďalších 17 áut ornice z bane tehliarskej hliny. Na terénne úpravy bol poskytnutý mechanizmus z miestneho RPD Tuchyňa. Pre dôstojnejší a lepší prístup pri konaní slávnosti posviacky obnovenia kaplnky sme pred ňou zhotovili betónovú plochu.

Slávnosť posvätenia opravenej kaplnky urobil veľmi dôstojne, s patričným dôrazom miestny pán farár vdp. Vladimír Šupa. Procesia za sprievodu miestnych hasičov išla od obecnej zvonice aj s originálom obrazu sv. Joachima a Anny dňa 3. júla 1994. Do kaplnky bola vložená kópia obrazu, originál bol neskôr uložený na hlavný oltár filiálneho Rímskokatolíckeho kostola v Tuchyni. Pri slávnosti posviacky boli prednesené ďakovné modlitby, litánie a modlitby k sv. rodine a nezabudli sme v modlitbách ani na dobrodincov, ktorí tieto práce na kaplnke podporili.

Vtedy táto radostná udalosť pripadla na sviatok Navštívenia Panny Márie. Toľko milostí na jeden deň. Dnes je tomu už 16 rokov. Obnovme úctu takýmto národným klenotom. Nie je to síce okrúhle výročie, ale dobre si je pripomenúť čas, kedy nebolo všetko také samozrejmé, ako to dnes žijeme.

 

Rudolf Šedo